Hrebeňom Nízkych Tatier

Za 4 dni peši viac ako 100 km, cez 5000 metrov stúpania a klesania, ale hlavne kopec srdcových a veselých zážitkov. Šialený výlet z Telgártu do Donovál troch nerozlučných kamarátov, hudobníka Juraja „Ďurikesa“ Hnilicu, poetu a speváka Janka Martona a spisovateľa a hudobníka Pavla „Hiraxa“ Baričáka plný humoru, bláznovstiev, ale aj ťažkostí a bolestí. Všetko to začalo nevinne – Ďurikes kamašom napísal správu, že dostal geniálny nápad: „Pôjdeme do lesa!“ Znelo to uletene a nevinne a nakoniec sa to zmenilo na nezabudnuteľnú túru. Hirax sa rozhodol, že z toho napíše svoj prvý slovenský cestopis. Ukážka: Nevieme sa dočkať váry v motoreste na Čertovici. V mojej mysli sa už smaží syr so zeleninou, neodmietnem ani zemiakovú kašu k nemu. Fatamorgána obsahuje, samozrejme, aj fajné orosené pivečko v počte tri kusy naraz... Tempo sa pred cieľovou rovinkou preto značne zvyšuje. V jednej tretine záverečnej etapy, tesne za Bačúšskym sedlom, preberám vedenie peletónu. V tesnom závese za mnou rezko našľapuje ako stroj vycvičený Wehrmachtom, Jany Mattony, skupinku uzatvára krívajúci žobrák, ktorý za nami vybľakuje: – Hej, chalani, neviem, či ste si všimli, ale ešte som tu ja... Mlčíme. Vyprážaný syr, obloha, pečené zemky, pivo, hrachová polievka, teplá sprcha, matrac a čistá obliečka sú silnejšie ako vzdychy zraneného kamaráta. Veru tak, keď príde vojna, ľudia rýchlo zabudnú na ľudskosť... Otáčam sa s láskou k Ďurkovi: – Pohni, mrcina, inak ťa tu zajtra prídeme zakopať! Neviem, či ma počul, mešká za nami metajúc sa v hustých kriakoch. Vetvy sa hýbali, možno ho aj medveď driape. Niet však času nazvyš, musíme prísť ešte za vidna. Spolieham na to, že náš únik z peletónu ho vybičuje k životnému výkonu. A mám pravdu. Zdravo sa nahneval, kopol do vrtule, hodil zopár lopát uhlia do kotla a plazí sa v pozorovateľnej vzdialenosti za nami. Pravdepodobne ho ženie nenávisť voči nám a chce nás fyzicky napadnúť. Vo vysilení už človek sťažka tuší, čo vykoná. No nič, možno sa po Donovaly aj pobijeme, všetko je možné...